Rozhovor s režisérkou Maryši - Dašou Krištofovičovou

Nová inscenace Maryši v režii Daši Krištofovičové bourá představu „povinné četby“ a přináší silně současné čtení známého příběhu. Místo realistického obrazu vesnice se soustředí na mechanismy tlaku, generační traumata a sílu komunity, která formuje osudy jednotlivce. Jak může klasické drama rezonovat s dnešním světem? A je Maryša obětí, nebo aktérkou vlastního osudu? Rozhovor odhaluje inscenaci, která není jen návratem ke klasice, ale její naléhavou reinterpretací pro současného diváka.

Z rozhovoru s režisérkou

Maryša je pro mnoho diváků „povinná četba“. V čem je vaše inscenace jiná než ta, kterou si pamatujeme ze školy?

Naša inscenácia sa nesnaží rekonštruovať „klasickú“ Maryšu ako realistický obraz dediny, ale skôr ju číta ako príbeh generačnej traumy a mechanizmov tlaku. Text sme spolu s dramaturgičkou Alžbětou Matouškovou upravovali tak, aby bol tento tlak fyzicky prítomný – napríklad postavu Strouhalky sme rozdelili medzi viaceré ženy, ktoré vytvárajú akýsi kolektívny hlas spoločnosti. Niektoré situácie sú posunuté až do súčasnej estetiky (napríklad svadba ako rave párty), čím sa príbeh vytrháva zo školského kontextu a dostáva do dnešného sveta.

Pro koho je tahle Maryša primárně určená – osloví víc mladé publikum, nebo spíš tradiční diváky?

Myslím si, že keď je príbeh naozaj silný, tak otázka cieľovej skupiny nie je až tak podstatná. Maryša je archetypálny príbeh o tlaku, moci a rozhodnutí, a tie sú zrozumiteľné naprieč generáciami. Verím preto, že naša inscenácia môže osloviť rovnako mladé publikum aj tradičných divákov – každého trochu iným spôsobom, ale rovnako intenzívne. Verím, že aj tradičný divák si v nej nájde „svoju“ Maryšu – len možno uvidí veci, ktoré si predtým neuvedomoval.

Téma tlaku společnosti na jednotlivce je dnes velmi aktuální. Kde podle vás divák uvidí paralely se současností?

Paralely sú v samotnom mechanizme: „my sme to prežili, musíš aj ty“. To je princíp generačnej traumy – skúsenosť bolesti, tlaku alebo nespravodlivosti sa nespracuje, ale odovzdáva ďalej ako norma. Namiesto toho, aby sa cyklus prerušil, opakuje sa, pretože to je jediný model, ktorý ľudia poznajú.

Zaujímavé je, že tento mechanizmus často udržiavajú samotné ženy. Nie preto, že by boli kruté, ale preto, že prijatie pravidiel pre ne kedysi znamenalo prežitie – a odovzdávanie tých istých pravidiel ďalej im dáva pocit istoty a zmyslu. Princíp „vydržala som to ja, vydržíš to aj ty“ tak nie je len nátlak, ale aj zvláštny spôsob, ako legitimizovať vlastnú skúsenosť a dať jej hodnotu.

Tento generačný prenos tlaku je veľmi živý aj dnes – či už v rodinách, v očakávaniach okolia, alebo v tom, ako spoločnosť definuje, čo je „správny život“. Divák to uvidí najmä v kolektívnych scénach, kde sa individualita postupne rozpadá pod nátlakom skupiny.

Maryša je silná ženská hrdinka, ale zároveň tragická postava. Jak ji čtete vy – jako oběť, nebo jako někoho, kdo bere osud do vlastních rukou?

Pre mňa je Maryša niečo medzi tým. Je obeťou systému, do ktorého sa narodila, ale zároveň v určitom momente preberá kontrolu – hoci radikálnym a tragickým spôsobom. Zaujíma ma práve ten moment zlomu, keď sa pasivita mení na čin.

Vaše inscenace výrazně pracuje s davovými scénami a komunitou vesničanů jako celkem. Proč je pro vás důležité ukázat právě tento kolektivní rozměr příběhu?

Pre mňa je motív komunity v Maryši kľúčový, pretože tlak neprichádza len od jednotlivcov, ale práve od spoločenstva ako celku. Komunita tu funguje ako organizmus, ktorý má svoje pravidlá, pamäť a mechanizmy kontroly. Aj preto pracujeme s davovými scénami – aby bolo cítiť, že Maryša nestojí proti jednému človeku, ale proti systému, ktorý ju obklopuje zo všetkých strán.

Zároveň ma zaujíma, ako sa v tom dave stráca individuálna zodpovednosť. Keď tlak vytvára skupina, nikto zaň akoby nenesie plnú vinu – a práve to umožňuje, aby sa neustále opakoval. Dav je teda nielen vizuálny prvok, ale aj nositeľ významu: ukazuje, ako silno vie komunita formovať osudy jednotlivcov.

Práve v tomto zmysle sa komunita stáva aj spoluvinníkom Maryšinho krutého činu. Tým, že nedokáže reflektovať vlastnú generačnú traumu a vymaniť sa z nej, neustále reprodukuje tlak, ktorý Maryšu doženie až na hranicu. Jej čin je dôsledkom prostredia, ktoré ju k nemu systematicky tlačí.

Vaše inscenace pracuje s eklektickým výtvarným stylem napříč časem. Proč jste se rozhodla propojit historický realismus se současností?

Chceli sme ukázať, že ten príbeh nie je uzavretý v minulosti. Kombinácia historických prvkov s modernými vytvára napätie medzi tým, čo bolo, a tým, čo stále je. Divák tak nemá komfort povedať si, že „je to len história“.

Tento princíp je výrazne tvorený hudobnou a výtvarnou zložkou, ktoré spolu vytvárajú jeden spoločný jazyk.

Hudba skladateľky Lucie Chuťkovej vychádza z hanáckych ľudových piesní, ale zároveň sa otvára aj surovejšej, expresívnej polohe inšpirovanej energiou Patti Smith. Tieto dva svety sa v inscenácii stretávajú a dopĺňajú ešte o motív výkrikov, ktorý do nich vnáša naliehavosť a fyzickosť – hlas, ktorý už nevie byť artikulovaný inak než krikom.

Veľmi dôležitá je aj pohybová rovina – choreografia a pohybová spolupráca Silvie Belákovej pracuje s telom ako nositeľom tlaku. Davové scény majú presnú fyzickú štruktúru, v ktorej sa individualita postupne rozpúšťa v kolektíve.

Scéna Stanislavy Nerečovej a kostýmy Veroniky Vartíkovej potom podporujú tento princíp prepájania časových rovín – vytvárajú priestor a kostým, ktorý pôsobí známo aj znepokojivo zároveň.

Jak jste pracovala s postavou Vávry – je to jednoznačný „záporný hrdina“, nebo se snažíte nabídnout komplexnější pohled?

Text bratov Mrštíkovcov je podľa mňa výnimočný práve tým, že veľmi presne pomenúva situácie a vzťahy, ale neudáva jednoznačne, kto je „dobrý“ a kto „zlý“. A práve na túto jeho otvorenosť sme sa snažili nadviazať aj v našej inscenácii.

Preto sme s postavou Vávru nepracovali ako s jednoznačným záporným hrdinom, ale skôr sme hľadali jeho ľudskú komplexnosť. Vnímame ho ako zlomeného muža, ktorý po smrti manželky hľadá spôsob, ako prežiť a vychovať svoje tri deti – a robí to najlepšie, ako v danej chvíli vie.

Zároveň pre nás platí, že nikto v tejto inscenácii nie je jednoznačne dobrý alebo zlý. Každá postava koná pod tlakom – svojej minulosti, zázemia aj spoločenských očakávaní – a reaguje spôsobom, ktorý je pre ňu dostupný.

Inscenaci připravuje ženský tým. Ovlivnilo to nějak interpretaci příběhu a vztahů mezi postavami?

Určite áno. Veľmi citlivo sme vnímali ženské postavy a ich vzájomné vzťahy – aj to, ako sa ženy môžu stať nástrojom tlaku na iné ženy. Aj preto vzniklo napríklad rozdelenie Strouhalky na viaceré hlasy, ktoré vytvárajú kolektívny ženský tlak.

Snažíme sa neodsudzovať konanie žien, skôr ho pochopiť a možno naň poukázať, aby sa aj súčasné ženy zamysleli nad tým, v ktorých situáciách sa podriaďujú “tradícii” len preto, že sa “to patrí”.

Chcela by som, aby sa ženy vedeli zastať jedna druhej a našli spoločný hlas.

Maryša je známá silnými emocemi a tragickým vyústěním. Na co by se měl divák připravit – co si z inscenace odnese?

Verím, že si odnesie otázky – napríklad kde sa v jeho vlastnom živote objavujú podobné mechanizmy a ako sa z nich vymaniť.

Daša Krištofovičová

sa narodila v Nitre, vyštudovala tvorbu hračiek a dekoratívnych predmetov na ŠUV v Kremnici a potom bábkarsku scénografiu a technológiu na VŠMU v Bratislave a na DAMU v Prahe. Ako scénografka spolupracovala s mnohými režisérmi v kamenných, ale aj nezávislých divadlách u nás, aj v zahraničí. Venuje sa aj réžii.

Debutovala v roku 2015 dokumentárnou inscenáciou Etogramy. Nasledovali Ďakujem ti pekne, veľký mozog, O nás – o nich, Pamäť, MEDNYÁNSZKY a ďalšie. V roku 2017 spoluzaložila Prvý plán – platformu pre autorské divadlo a literatúru. Pre Prvý plán režírovala inscenácie Vegánska apokalypsa, Pamäť, Smútok v srdci, falafel v placke a Fake It Till You Make It – svadba na krásnom modrom Dunaji. V sezóne 2020/2021 odpremiérovala inscenácie deklarácia závislosti v SND a inscenáciu Lenivosť v DPOH v Bratislave.

Proč by měl divák přijít právě na tuto Maryšu, i když má pocit, že ten příběh už dobře zná?

Paní režisérka má jasno: "Pretože ju možno nepozná v tejto podobe. Neponúkame „ilustráciu“ textu, ale jeho súčasné čítanie, ktoré môže byť nepríjemné, provokatívne, ale aj oslobodzujúce. Je to Maryša, ktorá sa neodohráva len na javisku, ale aj v nás."

Premiéra: neděle 29. března 2026 od 19:00 hod.

Autorka fotografií: Mária Mühl a Jan Bednář

Rozhovor s režisérkou Maryši - Dašou Krištofovičovou